Predstav si, že žiješ v dobe, ktorá vyžaduje uniformitu, poslušnosť, priemernosť, lož. Desí ju kritika, výnimočnosť, samostatné myslenie, vzdelanie, viera v Boha či dlhé vlasy. Predstav si, že žiješ v krajine obohnatej drôtom, ktorá v ľuďoch zničila odvahu myslieť, chuť kritizovať a odhodlanie žiť v pravde.

Kto nesúhlasil s politikou Komunistickej strany Československa alebo s tým, čo robili jej chránenci, musel svoj názor tajiť alebo sedieť vo väzení. Žiť v akejsi sivej zóne, kde sa tajne organizovali semináre a divadlá, vydávali sa samizdaty a to všetko napriek sledovaniu, výsluchom, domovým prehliadkam…

V roku 1989 sa po viac ako štyridsiatich rokoch podarilo zvrhnúť totalitný režim, ktorý si na Slovensku vyžiadal státisíce obetí. Režim, ktorý sa držal vďaka armáde, tajnej polícii a ochrannej ruke Sovietskeho zväzu napokon zvrhli pokojné protesty ľudí na námestiach. Slobodu sme si vybojovali bez tankov a krviprelievania presne pred tridsiatimi rokmi…

Sme však naozaj slobodní?

Túto a podobné otázky si mohli žiaci I. BM a II. BP položiť počas divadelného predstavenia November ʼ89, ktoré poukázalo na mnohé paralely medzi dobou minulou a dneškom, v ktorom zastrelili novinára Jána Kuciaka v jeho vlastnom dome,  na politickú scénu sa chce vrátiť Vladimír Mečiar a obyčajný človek sa pravdy nedovolá ani na súde.

Predstavenie November ʼ89 bolo  zaujímavé nielen svojim obsahom, ale aj spracovaním a jeho súčasťou bola aj beseda s tvorcami o histórii, politike a úlohe umenia v živote človeka.